Všetci určite veľmi dobre vieme, že najpopulárnejším obchodom v Priečnej ulice je práve butik u Madame Malkinovej. Ako to vlastne celé prišlo, že z chudobnej dievčiny sa stala úspešná podnikateľka a hlavne krajčírka? Všetko sa dozviete práve v našom článku, keďže po milión pokusoch sa nám podarilo skontaktovať sa s Madame Malkinovou osobne.
T: Ďakujem, že ste prijali moje pozvanie. Povedzte mi, ako to, že ste ma tak dlho odmietali?
MM: (smiech) Drahá, práve začal školský rok. Ako už dlhé roky, aj tento som strávila šitím habitov, rób. Hlavné sú však školské uniformy, nevieš si ani predstaviť, koľko prváčikov nastupuje a koľko študentov aktuálne navštevuje Bradavice. Je nemožné aby som sa sústredila na toľko vecí naraz.
T: Ste predsa čarodejnica, ako to, že máte toľko práce so šitím?
MM: Krajčírstvo je umenie rovnako ako keď niekto maľuje, vyrába sochy, ba dokonca varí. Ja šijem. Áno, mohla by som očarovať ihlu, aby mi šila sama, dokonca to občas aj použijem na úpravu menších detailov, ale celé róby, habity, košele, nohavice a všetko, na čo si zmyslíš, čo nájdeš u mňa v obchode, šijem vlastnoručne. Skutočne si dávam záležať, aby kvalita bola čo najlepšia.
T: Uvažovali ste, že by ste zaviedli nejakú novú, modernejšiu kolekciu nových uniforiem?
MM: Nie a nemám to ani v pláne. Pýtali sa ma na to mnohokrát, kedy príde niečo nové a ja jednoducho v tom nevidím žiaden zmysel. Biela košeľa je biela košeľa. Čierny habit je čierny habit. Je pravda, že niektoré látky, ktoré som predtým používala som musela nahradiť, keďže tie pôvodné už nie je možné zohnať. Taktiež musím spĺňať prísne stanovené normy Ministerstva mágie a Bradavíc, ktoré presne hovoria o tom, čo študenti musia nosiť.
T: Rozumiem, ale predsa len, neuvažovali ste, že by ste niektoré látky zamenili, prípadne vytvorili aj iné verzie? Ako napríklad hodvábne košele?
MM: Nie, drahá. Ako som už spomenula, musím dodržiavať prísne stanovené normy, tak isto, nie každý si vie dovoliť hodvábnu košeľu práve do školy a aj keby si mohli, nemyslím si, že by to bolo niečomu prospešné. Dnešná doba je unáhlená, niektoré deti sú až, nazvime to príliš úprimné. Niektorým deckám by jednoducho nerobilo dobre, že jeden má hodvábnu košeľu, druhý bavlnenú. Túto tému uzatváram.
T: Ak by som sa mohla spýtať, ako ste prišli k tomuto obchodíku? Z vašej minulosti vieme, že pochádzate z chudobnejšej rodiny.
MM: Vidím, že si si dala záležať predtým, než si prišla za mnou na tento rozhovor. (smiech) Áno, skutočne je to tak, vyrastali sme ako štyri sestry, matka, otec a stará matka. To je príliš veľa hladných krkov na uživenie, ale aby som ti odpovedala na otázku, odmalička som sa venovala šitiu. Chudobní ľudia sa snažia svoje veci opravovať, recyklovať, nájsť pre nich iné využitie, než pôvodne a tak ma stará matka naučila šiť. Počas mojich štúdií ma veľmi zaujímali kúzelné formule a kúzla domáceho využitia, tak som to dokázala skombinovať. Dlhé hodiny som trávila nad rôznymi nákresmi, návrhmi, ako ušiť dokonalé šaty. Venovala som sa tomu celé štúdium.
Po škole som nevedela, kam ďalej. Skúšala som rôzne zamestnania, dokonca som skúsila aj byť praktikantkou v Bradaviciach, ale ani to ma nebavilo. Veľa mojich známych ma odhováralo od toho, aby som sa do niečoho takého púšťala ako oblečenie, vraj je to beh na dlhú trať. Vtedy namiesto mňa tu bola pani Montgomeryová, nech je jej zem ľahká. To ona si ma všimla, ako som na trhoch predávala prvé ponožky, svetre, nohavice a ponúkla mi miesto u seba. Zbytok si domysli.
T: To je silný príbeh, ale s milým koncom. Ak teda dobre rozumiem, obchod ste podedili či kúpili od nej?
MM: Dievča, ty si vytrvalá, tak ja ti niečo poviem. Stará Montgomeryová už nevládala šiť, bolo to na nej vidno. Ihlu však z rúk pustila až vo chvíli, kedy vypustila posledný dych. To ona ma naučila, že krajčírstvo je umenie, ktoré netreba podceňovať a tak po jej smrti obchodík začal chátrať. Mne to bolo ľúto, ale jednoducho som nemala dostatok financií, aby som to kúpila, rodina sme neboli, do závetu ma nedala, tak ani dediť som ho nemohla. Jej manžel však bol veľmi veľkorysý. Dohodli sme sa, že mi dá kľúče od obchodu, nech to opäť otvorím a že mesačne mu budem posielať určitú čiastku, ktorú tu menovať nebudem. Postupne sa však stalo to, že obchod som úplne splatila a tak sa stal mojím.
T: Rada počujem príbehy so šťastným koncom. Čo ale viem, butik neniesol tento názov od počiatku. Prečo ste sa ho rozhodli pomenovať takto?
MM: Máš pravdu. Prv sa to tu volalo U šikovnej šičky. Vysvetlenie hádam nepotrebujete, ale budiš, som šička a šikovná. (smiech) Ako klientela znovu rástla, tak som mala rôzne prezývky, majsterka, vedúca a raz ma niekto oslovil madame. To sa mi skutočne páčilo, roznieslo sa to a už to nebolo, že idem ku šičke prípadne ku Malkinovej, už to bolo k Madam Malkinovej. Jednak mi toto lichotilo, za dva, väčšina ma poznala takto, tak prečo to nezmeniť! (smiech)
A tak som sa s Madam Malkinovou ešte bavila nejakú chvíľu, aj keď si želala, aby som ďalšie jej odpovede nezapisovala. Musím však skutočne povedať, že príbeh tejto silnej ženy je skutočne silný. Predsa len napíšem jednu vec, ktorú mi povedala už mimo rozhovoru: „Ktokoľvek sa ťa snaží odhovoriť, nepočúvaj ich. Ak máš v sebe ten zápal, tak to dáš. A keď nie, tak nie, nájdeš si niečo iné, ale nepúšťaj to dovtedy, kým sama nie si o tom presvedčená.“
Butik u Madam Malkinovej doteraz navštevuje veľa zákazníkov, či už študenti alebo bežní občania, ktorí si potrebujú kúpiť oblečenie. Zo zdrojov, ktoré mám, tak viem, že akékoľvek obchody s oblečením, ktoré vykvitli v Priečnej ulici nemali dlhú trvanlivosť, majitelia skrachovali alebo si jednoducho uvedomili, že Madame Malkinová je silným konkurentom.
