Aj tento rok som strávil nejaký ten čas v Japonsku. Predsa len, na jednej strane viem japonsky, mám v Tokiu rodinu (sesternicu a jej partnera, u ktorých som bol ubytovaný) a chcel som vidieť ďalšie miesta. O niektorých z miest vám, naši čitatelia, poviem trochu viac. Pripravte si popcorn a Colu a pohodlne sa usaďte.
Úvodné tri dni som strávil s Dominikou a Alexejom, ktorí mali dovolenku. Navštívili sme pár ich japonských kamarátov a známych, s ktorými sme sa zabavili. Zároveň som sa zoznámil s pre mňa novými Japoncami, ktorí sú zároveň čarodejníci. Podľa toho čo hovorili, študovali na Mahoutokoro – japonskej škole mágie. Sú odo mňa starší asi o rok až dva, hoci vyzerajú mladšie. O tom, že sú čarodejníci, som sa dozvedel od Dominiky, ktorá nás vzájomne predstavila.
Zároveň sme si užili čajový rituál, o ktorom by som vám mohol niekedy bližšie porozprávať. Pre mňa to bol jeden z najzaujímavejších zážitkov. Predsa len, niečo takéto nezažívam každý deň.
Štvrtý a piaty deň som navštívil Akihabaru. Komiksov, zvaných manga nikdy nie je dosť, takže som si nakúpil „pár“ nových, ktoré ma zaujali alebo som už mal danú mangu rozčítanú. Ešteže som mal so sebou batoh, do ktorého sa mi to krásne vošlo, takže som sa nemusel obávať ako to dostanem, nie že k rodine v Tokiu, ale ako to prepravím do Británie bez toho, aby som musel platiť za batožinu navyše. Celkovo som si to tam užil viac než dosť.
Potom som však bol na týždeň v Ósake a Nare, ktoré sú pomerne blízko seba. Presnejšie ubytovanie som mal v Nare, keďže v Osake som mal trochu smolu a nevychytal som termín v hoteloch tak, aby to vyhovovalo mojim plánom. V Nare som navštívil Chrám Kofuku-ji, Palác Heijo, Chrám Todai-dži a Nara Park. Tieto miesta som mal naplánované na tri dni, keďže som si ich chcel naplno užiť spolu s tým, že som mal v pláne spraviť si prechádzky po meste.
V Osake som navštívil Sumiyoshi Taisha (Svätyňa šintoizmu), Shitennō-ji (Budhistický chrám) a Shin Sekai „New World“ (Biznis centrum). V Shin Sekai „New World“ som sa zdržal najdlhšie, keďže ma to miesto pomerne dosť zaujalo a chcel som si ho minimálne z vonkajšej časti obzrieť. Na túto časť plánov som mal vyhradené cca dva a pol dňa, keďže potom som sa vrátil späť do Tokia.
Čo sa mi však „nestane“. Aby som vysvetlil kontext, na metro ako také som zvyknutý z Londýna, kde sa ním pravidelne presúvam, pokiaľ teda nie som mimo mesta a mám možnosť ho využiť. Postupne som si zvykol aj na metro v Tokiu, takže sa nestratím okamžite, keď viem odkiaľ a kam mám ísť. Ale tentokrát som si zle pozrel jednu drobnosť ohľadom stanice, kde som plánoval vystúpiť. Išiel som do Šindžuku, jedného z obchodných a administratívnych centier v rámci Tokia.
To, že som sa pomýlil pri prezeraní si informácií o stanici je len malá nepozornosť, čo sa dalo ľahko dodatočne napraviť. Ale chybu som si uvedomil až keď som sedel v metre a čítal si noviny, ktoré som si cestou kúpil. Vystúpil som o dve zastávky neskôr. V duchu som nadával nádherne šťavnato, takže som sa musel vrátiť o tie dve zastávky späť. Ale nevadí, chyby sa stávajú. Celkovo som si obzrel dané miesto v rámci možností dvoch dní, ktoré som mal na to vyhradené. Zaujímalo ma, ako daná časť vyzerá celkovo a ktoré známe reťazce sa tam dajú nájsť.
Zvyšok pobytu v Tokiu som strávil buď túlaním sa po meste, návštevou rôznych ďalších sprístupnených pamiatok a dvoch návštev lesa Aokigahara. Túto časť pobytu som mal zabezpečený hotel. Samozrejme som bol aj s Dominikou a Alexejom, no nie každý deň. Zároveň som využil šancu a bol som na pár divadelných predstaveniach a v kine.
